Slovenská akadémia vied - SAV

Napríklad zdrobnenina sa netvorí od každého podstatného mena, alebo sloveso
sa netvorí od každého podstatného mena a pod. Preto odvodzovanie akéhokoľvek
druhu, a teda aj afixálne odvodzovanie, čiže odvodzovanie predponami
a príponami, patrí do lexikálnej roviny jazykovej stavby.
Blízkosť obidvoch rovín sa ukazuje aj tým, že isté súbory gramatických
prípon majú popri svojej morfologickej náplni aj úlohu na lexikálnej rovine:
sekundárne preberajú úlohu slovotvorného elementu. Je to najmä pri konverzii,
t. j. pri takom odvodzovaní, keď sa slovnodruhový význam mení nahradením
jedného systému gramatických (relačných) prípon iným. Toto odvodzovanie
spočíva teda v zmene paradigmy; napr.: adj. zlý > subst. zlo; subst.
sova > adj. soví; adj. dobrý > adv. dobre; adj. pocestný > subst. pocestný;
verb. pracujúci > subst. pracujúci ... O konverziu ide aj v prípade záměny
systému prípon v rámci toho istého slovného druhu; napr.: prút — prútie,
kmotor — kmotra ... Nadstavbový charakter morfológie sa ukazuje aj tu,
lebo opačný prípad, t. j. zastúpenie gramatickej morfémy lexikálnou, sa pri
afixálnom tvorení nevyskytuje.
Keďže do morfologickej roviny patrí rozbor gramatickej hodnoty pomenovacíoh
prostriedkov, patrí sem nielen gramatický rozbor lexikálne plnovýznamových
slov, ktoré majú gramatické tvary, ale aj rozbor slov, ktoré majú
vzťahový význam. Sú to gramatické slová, ktorými sa vyjadrujú podobné
významy, aké sú obsahom morfologických kategórií. Predložky majú podobný
obsah ako kategória pádupripodstatnýchmenách,spojky zasa podobný obsah ako
kategórie menných slovesných tvarov, niektoré častice podobný obsah ako kategórie
určitých slovesných tvarov a iné zas ako isté příslovky. V morfológii sa teda
preberajú všetky slovné druhy, hoci ich podstata nie je na jednej úrovni obsahovej
ani tvarovej. Rozbor lexikálno-sémantickej stránky negramatických slov
a slovných druhov patrí však do lexikológie, náuky o slovnej zásobe jazyka.
Isté vzťahy sú aj medzi morfologickou a fonickou rovinou jazyka. V podstate
ide o techniku spájania morfém v slove, a to najmä o fonické javy na
gramatickom švíku, t. j. o javy, ktoré" sú prejavom pripájania relačného
formantu k báze.
Gramatický švík je v tvaroch vyznačený velmi slabo, lebo sa pri ňom uplatňujú
v podstate tie isté postupy ako pri radení foném v rámci jednej morfémy.
Ale voľba istých variantov morfém sa predsa len viaže na svoje okolie. Napríklad
rytmíoké krátenie dlhých slabík v gramatických príponách po dlhej
slabike bázy je pravidelnejšie ako'v ostatných morfémach. Preto sa rytmické
krátenie druhej dlhej slabiky ukazuje ako viac-menej morfologická záležitosť,
ako pravidlo s priamym dosahom pre morfologickú stavbu jazyka. Súčasne
aj ustálené výnimky z tohto pravidla sú ukazovateľom gramatického š vika;
napríklad stále prípony v typoch pávi, stojaci a usmiavší sa.
25