Slovenská akadémia vied - SAV

„Moja dievka, ked! sa hráš, nedriem, ale tu bud celá!" karhá Mrázovič dcéru už miernejším
hlasom a berie karty do ruky, aby prečítal ich obsah, (TIMBAVA) — „Sem sa
dívaj!" ukazoval Maťo. „Vezmeš kameň, sem ho položíš, do praku. Rozkrútiš a hodíš."
(ONDBEJOV)
„Musíš ty so mnou tancovať. A čo budeš popod nebo lietať, neujdeš mi už," myslel Miško,
ked hudci začali ladiť svoje nástrojo. (KUKUčíN) — Bol to výrečný úsmev. Hovoril: „Čo ty
vieí, chlapček, okrom hry na husliach, aký je život a čo sa dá alebo čo sa nedá.'' (BABU)
b) Podmetom vety je neosobný adresát prehovoru. Neosobným adresátom
môže byť personifikované zviera alebo apostrofovaná vec.
Tento Kianička, ked sa nemohol prihovoriť k ľudom, prihováral Ma každému koňovi,
ktorého videl: „Pracuješ, koníček, pracujeS? Veľa ti toho naválalií" Ved si ty,
koníček môj, slepý a ani ťa noprikryjú . . ." Prihováral sa ku kravám: „Komuže ty,
Strakuľa, prikyvuješ? ..." K utokajúcomu psovi: „Kam sa ponáhlaä, Nero? ... Ku koze:
„Čo trasieš chvostom, tetka?" (JESENSKý) — „Ty sa nemiešaj!" zvolal .Jerguš na
Chvostíka. (ONDBEJOV) — Ach, láska, láska! Nikoho neobídeš v tomto živote, len tvoje
tečenie je rozličné. Raz vhupneš do srdca neočakávane ako vodopád, raz sa pomaly
vkrádaš. Raz búriš a rúcaš všetky prekážky, čo sú ti v cesto, raz tíško tečieš a vinieš sa
okolo prekážok ako voda okolo skaly, čo z nej trčí, a iba šumíš, ked sa jej vyhýbaš, (JE­
SENSKý) — To si teda ty, mesto Bologna, o ktorom mi hovoril otec, že tvojimi ulicami
kráčal kedysi ako rakúsky vojak, (BENKA) — „Hej, nedajme sa. chlapi!" dodáva chuti
Mišo, i Jano dodáva: „Čo chceš, ty vodiako? Vieš, čo my nesiome?" (RáZXIS)
2. Druhá osoba singuláru vo vnútornom dialógu.
Hovoriaci adresuje prehovor sám sebe; je súčasne autorom prehovoru i jeho
adresátom. Sebapríhovor, v ktorom sú tvary druhej osoby singuláru, sa zvyčajne
realizuje tichou rečou. Nie sú zriedkavé prípady, že hovoriaci seba ako
adresáta aj menuje, a to vlastným alebo všeobecným menom.
Pomyslel som si: „Nebudeš riad nosiť, ked jo majster v Skulino, a ty tiež musíš ísť za ním."
(KUKUčíN) — Sadol si znovu ua stoličku a pozrol sa do zrkadla, odkiaľ hľadeli naňho
posmešné a bojazlivé oči, Artuško, povedal svojmu obrazu v zrkadle, Artuško, idú po teba,
musíš sa ponáhľať, brat Lenmitzky. (MINáč) — Jeho rodáci sa zabávali rozhovorom, on
sa na ich zábavách nemohol zúčastniť, lebo si jodnostaj zakazoval: „Ďuro, neblúzni! Marinka
ťa neľúbi."' Žo ho neľúbi, mul presvedčivé dôvody, (TATABKA) — Mal sto chutí
rozbehnúť sa a utiecť, ale čosi ho posmoľovalo: „Adam, nie si sopľavé chlapčisko, aby si
utekal. Ved by ťa celá, dedina, vysmiala, že ty. prvý mládenoc v Hielniei, utekáš pred
takým starým mi'inlošom. Nie, ty nesmieš utekať." (URBAN)
Niekedy autor prohovoru adroMUJo síee výrok sebe, no v rozhorčení sa dovoláva súhlasu
skutočného alebo fiktívneho poslueháěa. Výrok sa veľmi často vyslovuje v zvolacej
podobe a neraz v imperatíve. — Takéto použitie tvaru druhej osoby sg. sa už blíži k jej
všeobecnej funkcii.
„Ach, čoho sa nedožiješ na tomto svet čoho sa nedožiješ!" lamentuje úbohá šotu
Kekka s očami ku povale, (KUKUčíM) — THkti poznámka zamrzela. „Potom vychovávaj
deti pri takýchto nerozumných zásahoch!" (AI.IOXV)
3. Druhá osoba singuláru vyjadrujúca radu alebo výzvu vykonať istý dej.
Ttikto použitá druhá osoba sg. sa vzťahuje na istú skupinu ľudí a obracia
sa na každého jej príslušin'ka osve. Podmetom vety býva zámeno kh, khrý.
509