Slovenská akadémia vied - SAV

Ledva sa starý otec večierkom na priedomie vytiahnu, sadnú na prietos, paličku oprú
k nohám, (CHROBáK) — Môj starý otec, tí si radi vypili! (úzus) — Aj dedko by nám
žili, keby neboli umreli, (POBEK.)
Plurál úcty sa miestami v ľudovej reči používa aj vo vzťahu k bohu.
„No, Hagara, obilie ste obzerali — bude už aj žito zrelé?" „Dozrieva — budeme ho žať
čochvíľa, len by dali Boh času." (TIMBAVA) — „Pánbožko teraz spia!" odvrkol Rudko
mrzuto a driemal dalej, (ONDBEJOV) — „Dobré je i mliečko. Všetko nám pánbožko na
úžitok stvorili," zastávala moja babka trúnok, až sme sa rozišli, (TAJOVSKý)
Pomknutie osoby
Tretia osoba sg. namiesto druhej osoby.
Nahradenie osoby adresáta osobou predmetu prehovoru môže byť prostriedkom
na vyjadrenie úcty alebo odstupu; hovoriaci akoby sa neopovážil
spoločensky vyššie postaveného adresáta osloviť priamo. Adresát sa pomenúva
všeobecným alebo vlastným menom.
Ale .. . Victo čo? Sú tu metále ,Za vernú službu', alebo ten najnovší: .Víťazovi nad
zlom.' Navrhnem vás." — „Ach, pán šéf," sklopil oči Semčík, „dakujem. Som poctený
už týmito láskavými slovami. Pán šéf by musel návrh odôvodniť a tak odhaliť aj túto
krádež. A to azda pán šéf nechce." (JESENSKý) — Johanka svojou smelosťou a ostrovtipom
Tarnóczymu vlastne imponovala. Ale bol zas aj urazený. Cítil preto rozpaky, čo
s ňou spraviť. Ženy nedávali do žoliez ... hoci pre tis buričské reči ... Myslel, že by
zaslúžila, „či si snád gnäd ige Frau uvedomuje, žo si trúfala povedať viacej,ako jedovolené ?"
Vstal z fotela a zasipel jej tosne pri tvári, (LACKOVá)
Ide o starší jazykový prostriedok, ktorý sa dnes používa veľmi zriedka. —
Tretia osoba sg. namiesto druhej sa nikdy nepoužíva bez pomenovania adresáta;
takzvané onkanio nebolo v spis. slovenčine zvyčajné ani v staršom tize.
Pomknutie osoby aj čísla
Tretia osoba pl. namiesto druhej osoby sg. — onikanie.
Pri onikaní autor prehovoru označuje adresáta zámenom tretej osoby pl.
v tvare osobného mužského rodu oni a deje, ktoré mu ako podmetu vety prisudzuje,
vyslovuje v tvare tretej osoby pl.
Onikanie sa používa namiesto vykania v krásnej literatúre zobrazujúcej
staršie obdobia medzi „pánmi", začínajúc dedinskými remeselníkmi, obchodníkmi
a dedinskou inteligenciou. Ľudové postavy onikajú len „pánom".
Onikanie je v slovenskom kontexte príznakové.
[Sločna Viera sa rozpráva s dedinčanom Hagarom] „Kde idete, Hagara?" — „Lon
na salaš ... a oni kdo ustávali, kišasonka?" (TIMBAVA) — „Mnoho majú práce, pán slúžny,
mnoho," začal diplomat pán Elek. (KUKUčíN) — Pred mnohými rokmi, ked si bol ešte
chlapčisko, prišiel ku mno otrhaný, zúbožený človek. Od hladu div mi nezomdlel v predsieni.
„Pán rechtor," hovorí mi, „pomôžu mi, už dalej nevládzem, od zimy a hladu.
517