Slovenská akadémia vied - SAV

Nepriamym dôkazom slovesnej platnosti citosloviec je aj to, že sa stráca
identifikačná zložka, ktorá akoby splynula so zvukomalebným slovom: čľup
a skočil do vody dalo čľup do vody, druzg! zlomil sa konár pod ním dalo druzg
konár pod ním, ona šuch! hodí sa ním svoj batôžok dalo ona šuch za ním svoj
batôžok ap.
Použitie vo funkcii slovesného prísudku býva pre niektoré zvukomalebné
slová typické. V primárnom použití sa vyskytujú zriedkavejšie.
Landík sa poobzeral a fuk! do vinice medzi hrozno, (JESENSKý) — Nech ma čert
vezme — ok neznám! No — no ... Z hlavy fuk — mena neviem! (KUKUčíN) — Vtom
vzteklica pripáli: plesk! dievčinu zo skaly, (BOTTO) — Tá, nelenivá, švac mu jedno zaucho.
(HVIEZDOSLAV) — A pinka len zapinkala poznovu a brak! von cez dvere, (DOBšINSKý)
Také onomatopoje, ktoré majú väčšiu frekvenciu v sekundárnom použití
ako v primárnom, možno nazvať slovesnými onomatopojami.
Na okraji zvukomalebných slov sú tie, ktoré sa vyskytujú výlučne vo funkcii
prísudku. Zámer využiť ich v prísudku bol aj príčinou ich vzniku. Nejde tu
teda o zvukomalebné slová vo vlastnom zmysle slova, hoci súvis s nejakým
sprievodným zvukom aj pri nich zväčša možno nájsť. Takéto citoslovcia
vznikajú zo slovies zbavených slovotvorných i tvaroslovných zložiek. Ide
vlastne o slovesné korene. Vznikajú tak sekundárne citoslovcia, ktoré síce
z formálnej a výrazovej stránky nadobúdajú vlastnosti citosloviec (amorfnosť,
emocionálnosť), ale zo syntagmatickej stránky ostávajú v rámci slovies. Sú
to slová, ktoré sú na hranici citosloviec a slovies. Možno ieh nazvať citoslovcovými
slovesami.
Ked stará ohava babsko prišla, veľmi rýchlo všetky tri ju schvatli, a myk s ňou do
pece. (DOBšINSKý) — Vyskočil a myk kufrík pod hlavu, aby mu vraj vyššie bolo. (TAJOV­
SKý) — Ej, počkaj, brachu! ... a ja ryp doň, než sa vtípil! (HVIEZDOSLAV) — Trhol sa,
ramenite vstal, a zas tik hlavou o sedisko. (KUKUčíN) — Vytiahol nôž a pieh ho pod rebro.
(z TLAčE)
. Slovesné gramatické kategórie, ktoré citoslovce nevyjadruje (osoba a číslo),
vyplývajú z kontextu. Časovo sa takýto prísudok zaraďuje spravidla do minulého
času.
Ak vezmeme do úvahy, že jestvujú citoslovcia typu kikirikí na jednej strane a citoslovcia
typu pich na druhej strane, mohlo by sa uvažovať o rozdelení onomatopojí na
citoslovoia napodobňujúce zvuk a na citoslovcia napodobňujúce pohyb. Pohybovú
zložku zvukomalebných slov však pokladáme za takú, ktorá vystupuje do popredia iba
pri ich sekundárnom použití.
Slová tvorené na spôsob citosloviec zo slovies pokladáme za osobitný prechodný typ
medzi slovesami a citoslovcami. Ich použitie v primárnej citoslovcovej funkcii (slovoveta)
je pre ne vlastne sekundárne a celkom potenciálne:
Šibol zánet do pece a bík, bík — chytilo sa v nej biedne mäso. (VAJANSKý) — O chvíľku
pribehla k nemu [ku psovi] hladná líška. Obchádza, obzerá, prikráda sa, a chvat!
odtrhne mu ucho! (DOBšINSKý, POVESTI)
820