Slovenská akadémia vied - SAV

Niektoré prípady však celkom zreteľne ukazujú tendenciu zaradiť sa práve
k slovesnému imperatívnemu tvaru nielen zmyslom, ale aj formálnymi znakmi.
Z týchto formálnych znakov na prvom mieste stojí priberanie prípon rozkazovacieho
spôsobu a na druhom predmetová alebo príslovková väzba.
Nate — trochu slaniny, (KUKUčíN) — Podal ho žene: „Na si ho — na! Papaja jedného.
(KUKUčíN) — A na ty toto zrkadielce, to si varuj ako svoje oči. (DOBšINSKý, POVESTI) —
Na si, na si očí dvoje, na si život, na svet celý. (BOTTO) — Heš, pútnik, z emitera! (KBčMéBY)
K týmto prípadom sa priraďujú aj nespisovné áhojte, servuste ap.
2. O skutočnej verbalizácii možno hovoriť pri zvukomalebných slovách,
ktoré sa v úlohe určitého slovesného tvaru (v úlohe prísudku) používajú veľmi
často.
Len to raz boháča domrzelo, pochytil kyjanicu, a puk prasa po čele. (DOBšINSKý,
POVESTI) — No on sa pochlapí, chytí čugaňu a prask po mátohe, (KUKUčíN) — Gazda
schoval hárok medzi písma do almarky a kľúčik hrk do „žabky"-peňaženky. (TAJOVSKý) —
„Tebe!" zareval Mahút. „Mne?" A tresk mu jednu, (UBBAN) — „Ale, veď vydržíme, ačak
bratu ?" a pác Martina po chrbte, len tak zhučalo. (TAJOVSKý) — Koyš ho chytil cez poly,
zdvihol ako čiapku a —• bác ním o zem. (UBBAN)
Dôkazom slovesnej platnosti je väzba podmienená dynamickou dejovou
zložkou citoslovca.
Typické zvukomalebné slová dynamický dejový prvok neobsahujú. Gtoslovcia
kikirikí, krá, hav-hav, mú nemajú dynamiky. Ide jednoducho o napodobenie
nejakého zvuku. Ak by zvukomalebné slová mali iba tento statický prvok, nemohli
by vystupovať v úlohe slovesa, nemohli by sa verbalizovať.
Mnohé zvukomalebné slová však dynamický dejový prvok implicitne obsahujú,
ibaže nie je vždy v popredí. Ide v takýchto prípadoch o dej, ktorý sa
chápe v pomere k zvuku ako sprievodný.
Zhodil som kabát, zobul poltopánky a čľups! Skočil som do vody. (JESENSKý)— Druzg!
zostalo mu v ruke iba kus kosiska. (KUKUčíN) — Vyšuchla sa družbovi spod pazuchy,
a šuch — už bola pri svojom milom popolvárovi. (DOBšINSKý, POVESTI)
Pri uvedených príkladoch sú zvuk a dej zložkami, z ktorých každú možno
identifikovať osobitne. Výsledkom tejto možnosti môže byť aj obrátenie pomeru
zvukovej a dejovej zložky. Zvukovú zložku možno chápať ako sprievodnú,
podradenú v pomere k deju, k pohybu. Tak citoslovce člups potom vyjadruje
zvuk sprevádzajúci prudký náraz na vodnú hladinu, druzg je sprievodným zvukom
pri lámaní niečoho a šuch je sprievodným zvukom pri rýchlom pohybe.
Práve citoslovcia tohto druhu maj ú vnútorné predpoklady stať sa slovesným
prísudkom, verbalizovať sa. To je sekundárne použitie zvukomalebných slov,
pri ktorom sa zvuková zložka potláča a prevahu nadobúda dejová zložka.
Spadol do vlčej jamy, a za ním čľup vlčisko. (KALINčIAK) — Postúpil i zopäl sa, tu —
druzg! konár pod ním. (HVIEZDOSLAV) — On hup! skočí do hrobu a ona šuch! za ním svoj
batôžok, (DOBšINSKý, POVESTI)
819