Slovenská akadémia vied - SAV

druhová aj vetná platnosť. Vyjadrenie vlastnosti příslovkou je teda späté
s verbálnosťou, resp. nesubstantívnosťou nadradeného člena. V adnominálnom
postavení sa musí vlastnosť vyjadriť prídavným menom.
Příslovky typu nadlho, zdaleka, oddávna, nalačno majú substantivizovaný adjektívny
základ a v adnominálnom postavení, i ked sa tam vyskytujú zriedkavo, sa správajú ako
okolnostné příslovky (pórov, obed postojačky, kúpa načierno; pórov, i príslovkové
výrazy na tvrdo, na mäkko ap.: vajcia na mäkko). Takisto sú okolnostné na základe uvedeného
kritéria aj deverbatívne příslovky ležmo, sedmo, (po)ležiačky, (po)stojačky (pórov.
výskok roznožmo, spánok posediačky, obed stojačky, štrajk postojačky), hoci ich zakončenie
(-o, -y) by poukazovalo k vlastnostným příslovkám; příslovky znožmo a rozkročmo
nesúvisia s adjektívami znožný, rozkročný (stoj snoäný, výskok rozkročný), sú to nezávislé
odvodeniny tak isto ako príslušné adjektíva. K okolnostným příslovkám patria podľa
správania sa v adnominálnej polohe aj spojenia po + vlastnostná příslovka na -sky:
po slovensky, po domácky (pórov, vysvetlenie po maďarsky, obed po domácky).
Na tomto základe pokladáme za okolnostné i pôvodné příslovky (pórov, cesta sp&t,
Slovensko včera a dnes, cesta peši). Niektoré z nich ani nie sú v adnominálnom postavoní
možné a nahrádzajú sa tam príbuznými alebo sekundárnymi prídavnými menami:
velmi túžil — veľká túžba, príliš dôveroval — prílišná dôvera, opät sa stretli — opätovné
stretnutie; pórov, i odrazil sa späť — spätný odraz, cesta peši — pešia cesta; adjektíva sú
tu druhotné; k adjektivu peší máme potom i druhotnú vlastnostnú příslovku pešo.
Příslovky miery nadobúdajú v adnominálnom postavení platnosť čísloviek: dosť sa
namáhal — dosť námahy, trochu sa trápi — trochu trápenia, hodne pracoval — hodne práce.
Niektoré příslovky sa správajú v adnominálnom postavení obojáko. Vlastnostné
příslovky vysoko, blízko, daleko môžu byť aj nezhodným prívlastkom: výstup vysoko, ten
dom neďaleko, ti dvaja ľudia blízko; a vedľa toho: vysoký výstup, ten neďaleký dom.
Ponechanie příslovky pri podstatnom mene možno vysvetliť tým, žo prídavné meno by
pri svojom širšom význame nevyjadrovalo miestny význam tak pregnantne ako příslovka
(adjektivum, vysoký značí výšku predmetu; ani adjektivum blízky v spojení tí
dvaja blízki ľudia nevyjadruje miesto).
Naopak pôvodne okolnostné příslovky kradmo, ledabolo, pomaly sa prehodnotili na
vlastnostné (kradmo sa na ňu usmial — kradmý úsmev, pracuje ledabolo — ledabolo
práca, chodí pomaly — pomalá chôdza). Příslovky kolmo a letmo kolíšu: rezať kolmo —•
rez kolmo — kolmý rez, prehliadnul letmo — prehliadka letmo — letmá prehliadka.
Pri význame okolnosti a vlastnosti nejde vcelku o to, čo příslovky vyjadrujú.
Obsah tu môže byť rovnaký (pórov, hovoriť nahlas — hovoriť hlasne).
Rozdiel je v tom, akým spôsobom, v akých vzťahoch příslovky príslušný
obsah vyslovujú. Preto treba hovoriť o okolnostných a vlastnostných příslovkách
ako o významových typoch prísloviek. Okolnostné příslovky predstavujú
podľa pôvodu i rázu významový typ bližší substantívam, vlastnostné příslovky
významový typ bližší adjektívam.
Akostné a vztahové příslovky
V rámci vlastnostných prísloviek rozoznávame takisto ako pri adjektívach
akostné a vzťahové příslovky. S ich stupňovaním je to podobne ako pri prídavných
menách.
568