Slovenská akadémia vied - SAV

iča) typickým „tšuk, tguk-ör" alebo „šäk, šäk". Len čo kohút priletí na tokanisko, ozve
sa sotva počuteľným „ege-ege", „kakaka-ka". Potom nasleduje charakteristický zvuk. Znie
ako výrazné, sykotavé „Čšu-hu-úú-ššš". (POľOVNíCTVO I) — Ten zvonivý a vrčivý zvuk nepoznal,
nikdy ho ešte nepočul. Vír vruií, vŕŕ vruií, ifi šš vrumm! Klako ležal v blate. „Tanky
idú!" (JAŠÍK)
Z hľadiska používania sú citoslovcia typickým prostriedkom hovorovej reči.
•Hojne sa vyskytujú v básnickej reči a v reči drámy. Ako celok predstavujú
vrstvu slovnej zásoby, ktorá sa svojou emocionálnosťou stavia do ostrého
protikladu oproti ostatným slovným druhom.
Klasifikácia citosloviec
Citoslovoia sa delia na dve veľké skupiny: na vlastné citoslovcia a na zvukomalebné
slová (onomatopoje).
K vlastným citoslovciam patria slová z oblasti citu a vôle; napr.: ach, jaj, oj;
kej, haló, čit, pst, hajs. K onomatopoickým slovám patrí jednoliata skupina
slov napodobňujúcich rozličné prírodné zvuky; napr.: kikirikí, mú, brink, Čľup.
Obe základné skupiny citosloviec majú rovnaké gramatické vlastnosti. Z významového
hľadiska sa však zvukomalebné citoslovcia od vlastných odlišujú dosť ostro.
Súvisí to s jazykovými kvalitami týchto citosloviec v širokom zmysle. Kým pri vlastných
citoslovciach možno významovú stránku vystihnúť termínom vyjadrovanie, pri
zvukomalebných možno hovoriť iba o napodobňovaní. Ak teda prihliadneme aj na významovú
stránku, treba medzi vlastnými citoslovcami a zvukomalebnými slovami urobiť
ostrejšiu hranicu.
Citové a vôľové citoslovcia sa niekedy volajú aj subjektívnymi a zvukomalebné
slová objektívnymi citoslovcami. Myslí sa tu na to, že sa v prvom prípade citoslovcia
vzťahujú na prvky vnútorného života človeka (cit a vôľa), kým v druhom prípade ide
o osobitné spracovanie vonkajšej (objektívnej) skutočnosti.
Vlastné citoslovcia
Rozdeľujú sa na dve skupiny: 1. citové citoslovcia a 2. vôľové citoslovcia.
Citové citoslovcia
Sú spontánnym vyjadrením citových zážitkov najrozličnejšieho druhu.
Z hľadiska komunikačného aktu majú citové citoslovcia minimálnu hodnotu,
lebo nielenže nemajú pomenovaoiu funkciu, ale pri ich používaní niet ani zacielenia
na prijímateľa. Chýba im komunikačná funkcia.
V reči majú citové citoslovcia takú úlohu, že tvoria bezprostredný spojovací
článok medzi citovým.rozpoložením hovoriaceho a jeho jazykovým prejavom.
810