Slovenská akadémia vied - SAV

Pri týchto neosobných tvaroch sa nepredpokladá agens deja. Ale keďže ide
o gramaticky menej zreteľné tvary, používajú sa zväčša len v citovej reči.
Expresivita prejavu sa zvýrazňuje aj zámenom to, ktQré však ako prostriedok
citovosti hodnotu vetného člena nemá. Preto aj vo vetách s citovým zámenom
to ide o jednočlennú vetnú konštrukciu F.
Poriadne to vo mne heglo, ale bolesť som necítil, (MOEIC) — V ušiach mu to začalo
hučať, akoby sa ho chytil závrat, (KUKUčíN)
Aj pri neosobných slovesách býva neutrálne ukazovacio zámeno to. Aj tu ide o intenzitný
variant vety. Zámeno to nemá hodnotu vetného člena, lebo je prostriedkom citovej
náplne vety.
ujo Košdťkula hovoril o mátohách: „Tak som ja, chlapáci, prišiel o nohu. Zlomila sa,
keď ma to mátalo ..." (ONDBEJOV)
Takto sa používajú osobné slovesá, ktoré sa dajú hodnotiť ako pomenovania
prírodných dejov a psychofyzických stavov. Sú to často takmer synonymá
základných neosobných slovies.
Niekoľko príkladov: liať, cediť sa, kvapkať, kropiť, zatekať, presakovať;
ťať, udrieť, buchnúť, hučať, dunieť; fúkať, fičať, ťahať; priťahovať, pripekať; pichať,
klat, šumieť, chrčať, triasť, vábit, svedčiť a i.
Zvŕtali sa veselo, bárs už kropilo, (LACKOVá) — Udrelo do tej velikánskej lipy pri
potoku, (FIGULI) — Od dlhého rozprávania vyschlo jej v hrdle, (OHBOBáK) — Spievalo
mu v žalúdku ako vodička pod mlynským kolesom, (ALEXY)
Tvar osobného slovesa v uvedených vetách je neosobný. Podobnú hodnotu
má tvar osobného slovesa aj v jednočlenných vetách s odsunutým ágensom. Sú
to vety, v ktorých sa agens deja nevysloví v pozícii gramatického podmetu, ale
sa z tohto miesta odsunie a vysloví sa závislým tvarom.
Tvár jej oblialo pýrom. (LACKOVá) — Emu zatriaslo vnútorným chladom, (MINáč)
Aj tieto pomerne zriedkavé vety sú prostriedkom citového a náladového
rozprávania, a preto sa nepoužívajú v celom rozsahu spisovného jazyka. Ich
schéma vyzerá takto: F D
—Z P
—Z A
.
Od uvedeného neosobného tvaru osobných slovies treba odlíšiť ich zvratný
neosobný (bezpodmetový) tvar, ktorý má zreteľnú gramatickú úlohu: rieši sa
ním protiklad medzi osobným slovesom a jednočlennou vetnou konštrukciou.
Napr.: ide sa, žije sa. Keďže vety so zvratným neosobným tvarom neobsahujú
gramaticky nezreteľné miesta, používajú sa vo všetkých štýloch jazyka.
Na základe starodávneho rozdielu medzi osobnými a neosobnými vetami sa ustálili
dve rozličné vetné konštrukcie: dvojčlenná veta (so schémou: S — P) a jednočlenná
veta (so schémou: ľ). Ale rovina intencie slovesa a rovina vetných konštrukcií nesplývajú;
preto oddávna bolo možné používať nielen osobné sloveso v prísudku dvojčlennej
vety a neosobné sloveso vo vetnom základe jednočlennej vety, ale aj neosobné sloveso
v prísudku dvojčlennej vety a osobné sloveso vo vetnom základe jednočlennej vety.
Zatiaľ čo gramatická úplnosť dvojčlennej vety je zaistená prítomnosťou podmetu a zhody
prísudku s podmetom, pociťuje sa istá neúplnosť jednočlennej vety s osobným slovesom
406