Slovenská akadémia vied - SAV

teda také javy skutočnosti, ktoré jestvujú alebo môžu jestvovať samostatne,
t. j. samy osebe, a ktoré sa nedajú chápať ako neodtrhnuteľná stránka niečoho
iného. Ide tu o pomenovania osôb, ako človek, muž, žena, dieťa, priateľ, učitelka,
Michal, Uhliarik; ďalej o pomenovania zvierat, ako pes, mačka, jahňa, vraník,
lysaňa, Bodrik, Micka; a napokon o pomenovania vecí vo vlastnom zmysle:
kladivo, pluh, pero, kameň; strom, dom, most, cesta, rieka, vrch, rovina, jazero;
izba, stena, dvere, kľučka; konár, list, kvet, koreň; piesok, hlina, voda; Ďumbier,
Dunaj, Žilina.
Tieto pomenovania voláme konkrétnymi podstatnými menami.
Substantívami však možno pomenúvať aj javy skutočnosti, ktoré jestvujú
len nesamostatné ako stránky vecí a ktoré abstrakciou vyčleňujeme a chápeme
samostatne, ako veci. Sú to pomenovania abstrahovaných javov, abstraktné
podstatné mená. Patria medzi ne názvy vlastností: odolnosť, skromnosť,
tvrdosť; lakomstvo, Sudáctvo, prvenstvo; dobrota, ochota, výška, šírka, zeleň;
šero, teplo; tvar, vzhľad; ďalej názvy schopností a duševných stránok živých
bytostí: rozum, zrak, sluch, hmat, čuch; vôľa, povaha; predstavivosť, náklonnost;
vedomie, nadanie; názvy stavov a citov: zdravie, bohatstvo, manželstvo, zúfalstvo;
choroba, chudoba, mdloba, staroba, bieda, únava, mladosť, radosť; žiaľ, hlad, smäd;
názvy dejov: beh, spev, smiech; práca, výroba; kosba, plavba; bitka, prechádzka;
názvy abstrahovaných výsledkov deja: príhoda, predstava, myšlienka, událost;
Sin, sen, zvuk, predpis, výplod, následok, poriadok, výsledok; slovo; názvy spoločenských
javov, ustanovizeň, zriadenie, právo, školstvo, umenie, veda, jazyk;
názvy priestorových a časových javov: priestor, plocha, priamka, bod, kruh, trojuholník;
čas, hodina, deň, rok, chvíľa, dnešok; a napokon názvy najvšeobecnejších
poznávacích kategórií: skutočnosť, možnosť, pravdepodobnosť, okolnosť, akosť, vlastnosť;
povaha, podstata, podmienka, príSina, pravda; vztah, pomer; Sísh, množstvo.
Abstrahovanéjavy sa primárne nepomenúvajúpodstatnými menami, ale inými
slovami: prídavnými menami (dobrý, skromný), slovesami (bežať, spievam, šiel,
choď), příslovkami (dnes, vSera, doma) a číslovkami (prvý, jeden, mnoho).
Pomenovanie týchto javov abstraktnými podstatnými menami je druhotné.
Robí sa to vtedy, keď chceme o týchto javoch hovoriť bez vzťahu k veciam,
z ktorých boli analyzované a abstrahované; napr.: Dieťa plače. Plač počuť už
vonku. Podstatné mená umožňujú pomenovať akýkoľvek prvok skutočnosti,
ktorý sme schopní postrehnúť a vyčleniť. Ich pomenovací rozsah je neobmedzený.
V oblasti abstrakt sa tento pomenovací rozsah prekrýva s pomenovacím
rozsahom ostatných slovných druhov.
Špecifickosť substantívneho pomenovania spočíva pri abstraktných podstatných
menách v prvku myšlienkového osamostatňovania, samostatného
chápania. Obsahu, ktorý si zvyčajne predstavujeme ako existujúci na nejakom
jave (červená tvár), sa podstatným menom pridáva akoby osamostatňujúci,
vydeľujúcí rámec (červeň).
62