Slovenská akadémia vied - SAV

Tá istá skutočnosť je základom pre používanie slovesného podstatného mena
aj od neosobných slovies, ako napr.: mrholenie, sneženie, brieždenie ... Aj tu
ide o pomenovanie deja bez vzťahu k nositeľovi.
Slovesné podstatné meno zvratných slovies zvyčajne nemá morfému sa, si.
Ale ak treba rozlíšiť zvratné sloveso od nezvratného, zvratná morféma sa
ponecháva aj pri slovesnom podstatnom mene: učenie — učenie sa, šírenie —
šírenie sa, zdokonalenie — zdokonalenie sa, zdokonaľovanie — zdokonaľovanie sa,
zahanbenie — zahanbenie sa ... Niektorí autori používajú tieto slovesné podstatné
mená v širšom rozsahu. Tak je to najmä v odbornom teoretickom štýle.
Stav zriekania sa všetkého a zanevretie na každého u Rozvalida naozaj prestal.
(JESENSKý) — I to bolo také hanbenie sa a trpenie za hriechy cudzích, (JESENSKý) —
Zhora pribiehajú starý Tomáš Slivnický. Nové žalovanie sa. (HEčKO) — Okrem kvokavosti
a tlačenia sa moriek do hniezda chceme upozorniť ešte na inú nepeknú vlastnosť
moriek, totiž na kradnutie vajíčok, (LANDAU) — Z prípadu vyplýva, že už samotné
chodenie do školy, cítenie sa v nej, prispôsobenie sa učiteľovi i spolužiakom kladie na
deti značné požiadavky, (JUBOVSKý)
Slovesné podstatné meno sa hodnotí ako slovesný tvar najmä preto, lebo sa pri ňom
dodržiavajú vidové rozdiely a z väčšej časti aj intencia. Ale posúvanie významu smerom
od deja k veci, ako ej obmedzené uplatnenie istých slovesných kategórií v súlade s morfologickou
formou stavajú slovesné podstatné meno na samý okraj sústavy slovesných
tvarov. Slovesné podstatné meno je v podstate hybridný prvok, v ktorom sa spájajú
vlastnosti dvoch slovných druhov — slovies a podstatných mien.
Používanie určitých slovesných tvarov
Používanie osobných tvarov
Tvar prvej osoby singuláru
Dej sa vyjadruje slovesným tvarom prvej osoby singuláru: 1. ak gramatickým
podmetom vety je autor prehovoru a 2. ak má dej všeobecnú platnosť.
1. Gramatickým podmetom vety je autor prehovoru.
Autor prehovoru (podávateľ) je hovoriaca, mysliaca alebo píšuca osoba.
Prvou osobou jednotného čísla slovies sa vyjadruje, že autor prehovoru a gramatický
podmet vety je tá istá osoba; autor prehovoru hovorí o dejoch, ktorých
podmetom je on sám.
,,A ja ešte trošku zostanem," povedala Zuzka, „pohrám sa s Jergušom." (ONDBEJOV) —
Dolinský mu povedal: „Janko, ja ťa už ničomu naučiť nemôžem." (BAEč) — To vám
hovorím ja, Palb Chvostík, ktorý to všetko poznám, (J. HRUšOVSKý) — Mať Zuzkinu
dosiaľ nespomínam, a ani už nebudem. Neznal som ju. (TAJOVSKý) — Povedala by som
jej, ako mi je po otoovom odchode smutno a do plaču, (JTGTJLI)
504