Slovenská akadémia vied - SAV

uďte vítaný, buďte vítaní". Takýto význam však imperatív nemá. Preto slová
vitajte hodnotíme ako citoslovcia.
2. K citoslovciam tohto typu nepatria povely, ako Pozor! Pohov! Poklusom klus!
Vpravo bok! Hodnotia sa ako osobitný spôsob vyjadrenia imperatívu a významovo sa
z okruhu príslušných slovných druhov nevymykajú.
3. Pozdravy ahoj, čau, servus, nazdar priberajú imperatívnu príponu množného čísla:
ahojte, čaute, servuste, nazdarte. Tieto podoby sa však hodnotia ako nespisovné slangové.
Zvukomalebné slová (Onomatopoje)
Ich charakteristickou črtou je to, že sú výsledkom osobitného spracovania
mimojazykovej skutočnosti, a to opäť nepojmového (nepomenovaoieho). Ide
o transponovanie mimojazykovej skutočnosti — v tomto prípade nejakého
zvuku — do jazyka, a to spôsobom napodobňovania. Už týmto osobitným
prístupom k objektívnej skutočnosti je dané, že sa zvukomalebné citoslovcia
zaraďujú do expresívnej oblasti jazyka.
Aby sa výsledok spomenutého postupu mohol pokladať za jazykovú hodnotu,
musí spĺňať isté podmienky: daný sled zvukov musí v širokom zmysle zodpovedal!
hláskoslovným zákonitostiam jazyka a musí byť ustálený.
Podstatou zvukomalebných slov ako jazykových hodnôt je spoločenský
pocit vhodnosti daného — hláskoslovným "zákonitostiam zodpovedajúceho —
sledu zvukov na vyjadrenie nejakého zvuku napodobnením. Pritom zvukomalebné
slovo s mimojazykovým zvukom spája istá miera objektívnej podobnosti.
Onomatopoje sú jedinou vrstvou slov v jazyku, ktorá je priamo motivovaná
mimojazykovou skutočnosťou. To ich výrazne vyčleňuje aj v rámci
citosloviec ako slovného druhu.
Ale vtom — bác — veľký hlinený hrniec tresne do somíka. (BáZUS) — A brink! — už
rinčí sklo okienka, (F. KBáE) — [Husle] vydali zo seba: Brak, bŕŕŕnk! (EIGULI) — Bums!
zahrmí výstrel v záhrade, (HBUšOVSKý) — Jedenásť v meste na veži bije, eeng! ceng!
poľom sa rozlieha, (J. KBáE) — Cin, cin, cin, — zazvonili v bielom dome pondusové
hodiny, (ONDBEJOV) — Ďaf,