Slovenská akadémia vied - SAV

že sa Petráň pri klaňaní ide v drieku prelomiť od úctivosti, (FIGULI) — Ujhelyiho len tak
naberalo, (J. HBUšOVSKý) — Chcela ho napomenúť, ale slová jej zaseklo v hrdle, (KUKUčíN)
Takýto spôsob vyjadrovania nachádzame najmä pri líčení bojového a nebezpečného
pracovného prostredia (pórov. napr. niektoré diela V. Mináča z Povstania alebo J. Horáka
z baníckeho prostredia).
Neosobné chápanie deja ako dôsledok autorovho zámeru
Autor prehovoru zámerne ruší intenciu slovesa na podmet (ágensa alebo
nositeľa) a vyslovuje dej bezpodmetovo, ako taký. Nevyj adrenie gramatického
podmetu dáva rozprávaniu ráz objektívneho konštatovania dejov bez ohľadu
na ich ágensa alebo nositeľa a bez ohľadu na ich vzťah k autorovi prehovoru.
Ide zväčša o vyjadrovanie štylisticky príznakové, pričom štylistický ráz vyjadrenia
je daný tým, ktorú osobu neosobný slovesný tvar zastupuje.
1. Neosobný zvratný tvar blízky osobnému tvaru so všeobecným podmetom.
Neosobné vyjadrenie podáva dejovú náladu (charakteristiku) príslušného
prostredia a stojí za 3. os. pl. alebo za 1. os. pl.
Pilo sa, zhováralo sa, krčah sa prázdnil . -. (KUKUčíN) — Nepojednävalo sa, a tak
bol sám s prokuristom Cerpianskym. (JESENSKý) — Za rampou ide sa už do vrchu.
(BáZUS) — Všade sa oralo, bránilo, kopalo, sialo, sadilo, (FIGULI) — Ráno začalo sa hlasovať,
(TAJOVSKý) — O frontoch sa už temer nehovorilo, (ONDBEJOV) — Vonku sa strieľalo.
(HEčKO) — Hovoriť sa smelo, len ked sa odpovedalo na otázku, a pýtať sa pýtal iba starý
pán. (LAZABOVá) — Po chodbách i v úradoch sa už pospevovalo, (J. HBUšOVSKý-)
2. Neosobný zvratný tvar emfaticky nahrádzajúci tvar príslušnej osoby.
Pri takomto neosobnom vyjadrení autor prehovoru zámerne podáva ako
bezpodmetové také deje, ktorých gramatickým podmetom je on sám, alebo
adresát prehovoru, alebo iná konkrétna osoba. Neosobný tvar stojí tu teda
za hociktorú osobu singuláru alebo plurálu.
a) Neosobný tvar za tvar 1. os. sg. a 1. os. pl.
Autor reči sa vyhýba osobnému vyjadreniu, lebo je nepríjemné (neprimerané
a pod.) pripisovať príslušný dej sebe (napr. žalovať na seba); neosobným
vyjadrením akoby uvoľňoval zviazanosť deja so svojou osobou.
„Ako to len môžte!" Zvolala rozhorčená. Zabudla sa premôcť. [Richtárka vyčituje
Sýkorovi vdovský samotársky život bez ženy.] „Už sa privyklo. Vdovec — a slúžku držať,
to ti nedochodí. Trápiš sa, ako môžeš .. ." (KUKUčíN) — [Muž hovorí žene] „Chcel som
ti už dávno rozpovedať, ale sa odkladalo. Bolo ťažko i hanba." (KUKUčíN) — I ja som len
žena, nediv sa, že sa popúäťalo, zo slabosti, kde bolo pritiahnuť uzdu. (KUKUčíN) — Včera
som pekno sedol s Mordkom u Samka. Vypilo sa, pred polnocou sa šlo. Ja som sa vyvalil
vo valcho. (KUKUčíN)
b) Neosobný tvar za tvar 2. os.
Autor prehovoru používa bezpodmetový tvar preto, lebo nechce vstúpiť
s príslušnou osobou do priameho rečového kontaktu. Vyjadrenie má zreteľný
afektívny ráz.
521