Slovenská akadémia vied - SAV

Problém slovnodruhovej platnosti týchto slov vystupuje vtedy, keď stoja
na hraniciach členov syntagiem. Ak častica nadväzuje na situáciu alebo na
širší kontext, pochopiteľne nemôže vyjadrovať syntagmatický vzťah. Keď
však situáciu alebo širší kontext nahrádza súvetný alebo vetný člen, vtedy
vystupuje do popredia otázka, ktorú z dvoch potenciálnych funkcií častica
uplatňuje.
častice a citoslovcia
Väčšina citosloviec nemá ustálený presný význam. Častice však majú ustálený
význam.
Citoslovcami sa spontánne vyjadrujú emócie, častice nie sú emocionálne
slová, i keď výrazom dodávajú niekedy aj rôzne expresívne odtienky. Častice
uvádzajú výraz so silným zaangažovaním subjektu. Stupeň zaangažovanosti
podávateľa ukazuje nasledujúoi doklad, v ktorom vidieť zvažovanie, vyberanie
čo najvhodnejšej častice.
„Podpíšeš?" opýtal sa profesor Kopanický. „Možno, totiž, akiste podpíšem." (MINáč)
Citoslovcia vyjadrujú iba reagovanie hovoriaceho na danú skutočnosť, no
častioe — vychádzajúc z takéhoto reagovania — aj uvádzajú ä modifikujú
nový výraz.
Niektoré druhy citosloviec sa veľmi zreteľne odlišujú od častíc. Také sú
napríklad imitatívne (prask, buch, frnk, cup ...), niektoré citové (och, fuj,
jaj ...) a imperatívne (hijó, pst, hajs ...) citoslovoia. Časticiam veľmi
blízke sú niektoré citové citoslovcia (no!, však! ...), ďalej demonštratívne
citoslovcia (prosím!, hla! ...) a niektoré imperatívne citoslovcia (tak!,
hybaj! ...). Ukazovateľom slovnodruhovej platnosti v takýchto prípadoch je
intonácia.
K časticiam potom zaraďujeme aj také slová, ktoré sa v reči používajú i ako
citoslovcia. Ide napríklad o tieto slová: a, bistu, no, ák, tak, bohchráň, bohuchovaj,
bohuprisáhám, bohuotcuprisahám, božeuchovaj, preboha, hristepane, na u
no,
nuž, panebože, panejáne. Za citoslovcia pokladáme tieto slová vtedy, keď
priamo vyjadrujú emócie, vyslovujú sa dôraznejšie a sú oddelené pauzami.
Volajú ma Jorgušom. Taák? Syn mojoj krstnej? (ONDBEJOV) — Kôň Mišo kde-tu
zahrabkal prednou nohou. „No!" okríkol ho Jano. (ONDBEJOV) — Pusťte ma, bistu! Ja
mám rotúrku! (TAJOVSKý) — Vstal. „A!" Erna sa zobudila, (JAšíK) — „Náš okres ... je
najdôležitejší ..." „Ale!" vyhlásil Baltazár pochybovačné, (LAZABOVá)
V niektorých prípadoch je plynulá hranica a ťažko jednoznačne určiť, či
ide o častiou, alebo už o citoslovce. Iba kontext môže povedať, či výraz iba
začleňuje a aktualizuje výpoveď, alebo jej dodáva aj také silné emocionálne
zafarbenie, že slovo už treba pokladať za citoslovce.
Doklady, v ktorých je kolísanie medzi citoslovcom a časticou.
803