Slovenská akadémia vied - SAV

e) tvoria sa od nich abstraktné podstatné mená príponou -ost, napr.: veľký —
veľkosť, mdlý — malosť, hrubý — hrubosť, jasný — jasnosť, pestrý — pestrosť,
sladký — sladkosť, hladký — hladkosť, ostrý — ostrosť, vzájomný — vzájomnosť,
rovný — rovnosť, hojný — hojnosť, verný — vernosť, lakomý — lakomosť, súci —
súcosť, rýdzi — rýdzosť; prípona -ota, pôvodne s príponou -ost synonymná, je
dnes neproduktívna: suchý — suchota, slepý — slepota, nemý — nemota,
hluchý — hluchota, prázdny — prázdnota, holý — holota, teplý — teplota,
hustý — hustota, milý — milota, dobrý —dobrota;
f) príponou -núť sa od nich tvoria slovesá s významom „nadobúdať príslušnú
vlastnosť alebo jej istý stupeň", napr.: mäkký — mäknúť, tvrdý — tvrdnúť,
horký — horknút, sladký — (na)sladnúť, krotký — krotnút, chudý — chudnúť,
mladý — mladnúť, starý — starnúť, hrdý — hrdnút, hlúpy — hlúpnut,
slepý — slepnút, vlhký — vlhnúť.
Primárne akostné prídavné mená ako všetky akostné prídavné mená majú
takzvanú dlhú podobu. Krátku čiže mennú podobu majú len prídavné mená
dlžen, hoden, nehoden, vinen a rád-nerád. Krátke podoby prídavných mien,
ktoré okrem dlžen a rád majú knižný ráz, môžu stáť len v prísudku a doplnku;
nemôžu mať funkciu prívlastku. V prívlastku sa používajú len paralelné dlhé
podoby: dlžný, hodný, nehodný, vinný.
Potom zaplatím i tých pár grajciarikov, čo som ti ešte predtým dlžná ostala, (čAJAK) —
Ináč nie sú jeho kuchynské účty ani tolko hodný, ako najobyčajnejšia makulatúra.
(J. CHALúPKA) — „Junce boli hodný pol piata," riekol jeden, (KUKUčíN) — I ťažký život je
hoden viac než nič. (BEDNáB)
V staršej básnickej reči zriedkavo majú menný tvar aj iné prídavné mená,
napr.:
Sestričky, družičky, ostávajte zdravy,/už mi snímať idú zlatú partu z hlavy. — Ostávajte
zdravy, vy domové prahy. (J. BOTTO)
Prídavné meno rád (nerád) má osobitné postavenie. Nemá paralelnú dlhú
podobu a nepoužíva sa ako prívlastok; býva len v predikáte: Som rád. Podobne
ako ostatné prídavné mená s menným tvarom sa používa aj vo funkcii doplnku
(rád píše, rada spieva, radi čítajú, rady vysedávajú). Stupňuje sa ako
příslovka: rád (rada, rado) — radšej—najradšej. Druhý a tretí stupeň má len
jednu podobu; nezhoduje sa s podmetom v rode a čísle.
A pritom ho mali všetky ženičky rady. Každá bola rada, keď jej prišlo mlieť, to jest
v mlyne čakať, (KUKUčíN) — No o tom by som dnes nerád hovoril, (JAšíK) — Marek by
bol najradšej vyskočil z lavičky a utekal, (BITNáč)
Do skupiny akostných prídavných mien patria aj neohybné prídavné mená
zväčša cudzieho pôvodu, ktoré sa používajú v rozličných odborných slangoch
alebo majú hovorový, expresívny, často až argotický ráz, a prídavné mená
z detskej reči. Sú to napr. prídavné mená: bordó, lila, pepito, mólét, plisé, glazé,
200