Slovenská akadémia vied - SAV

význam ako zámená 1. a 2. osoby, lebo naznačujú nielen osoby, ale aj zvieratá
a veci.
Trochu sa vari ponáša na neho, na Alpára. (šVANTNER) — Šteňa je šteňa, a keď mu
misku ukážeš — žerie, nemusíš mu hlavu do nej tisnúť, (TAJOVSKý) — Mozog je dobrý
a človeku rastie od neho rozum. (ONDREJOV)
Hovoriacu (L) a oslovenú (2.) osobu netreba konkrétne pomenúvať, lebo sú
dostatočne určené situáciou v dialógu. Naproti tomu význam zámena 3. osoby
obyčajne konkretizuje až kontext (pomenovanie plným menom v predchádzajúcej
alebo zriedkavejšie v nasledujúcej časti kontextu).
Pre mňa za mňa mohol by Drak ísť hoci sám; mám príčinu, pre ktorú mu dôverujem.
(CHROBáK) — Aj s ňou, pani Bergerovou, sa vie porozprávať, (šVANTNER)
Keďže zámená 3. osoby predpokladajú príslušné konkrétne názvy v kontexte,
možno o nich — na rozdiel od zámen 1. a 2. osoby — povedať, že zastupujú
podstatné mená.
Zámená 3. osoby vo svojom význame majú aj ukazovací odtienok. Je to
zvyšok ich pôvodného významu. V zriedkavých prípadoch ukazovací význam.
(= ten, taký) aj prevažuje.
On (= ten) je to, viažte ho! (SLáDKOVIč) — Ona (= tá) to bude, čo ju pán horár postrehli.
(ONDREJOV) — Je ako patina starých kupol, ale nie celkom ona (= taká), (KRčKERY)
Z ukazovacieho významu zámen 3. osoby vyplýva ich gramatická kategória
rodu. Táto ich vlastnosť sa využíva na označovanie pohlavia pri živých bytostiach
vôbec, najmä keď príslušný názov nemá prechýlenú podobu pre ženský
rod, alebo naopak.
Ach, keby len vedel, ako ho nenávidí, nech je ktokoľvek, on, alebo ona. (šVANTNER) —
Takých ja mám radcov — občanov! To iste bola ona, a nie on. (TAJOVSKý)
Substantivizovanými zámenami on, ona (obyčajne obidve v tej istej vete)
sa označujú dvojice, ako rodičia, manželia, snúbenci, milenci ...
Rodičia sa pominuli jeden za druhým, skôr on, potom ona, a mladí zostali sami.
(PONIčAN) — Tak bývalo u nich od prvej chvíle, že si povedali svoje, ona i on. (URBAN) —•
No dvaja mladí — ona a on — sa už tuho ráčia. (HEčKO)
Zámená 3. osoby označujú osoby, ktoré podávateľ z istých ohľadov nechce
pomenovať. Je to spoločenské tabu. Niekedy sa píšu s veľkým začiatočným
písmenom.
Ale nepřívětivá chatrč spríjemnievala, ked si pomyslela, žo ju tam očakáva — on.
(NIžNáNSKY) — „Ona", to mohla byť len Nela Kunovičová a toto „ona" rástlo, (VAJAN­
SKý) — Bola som tvojou snúbenicou, vernou, oddanou — ženou byť nedovolil On.
(VAJANSKý) — Bude tam On a radosť, (MINáč)
Zámená 3. osoby zastupujú zámená 1. a 2. osoby v polopriamej reči.
Chatár Kuna doniesol vína, povedal nám, aby sme zahasili lampu. On už ide spať.
(BEDNář) — Strýko si povŕtal v uchu, potom si stykadlom začal čistiť zuby. Však on raz
nakrátko urobí koniec všetkému, nedá sa zbíjať a odierať z kože. (ALEXY)
ia Morfologia 241