Slovenská akadémia vied - SAV

Ako robíme, tak sa máme. (PBíSL.) — Musíme jesť koláče, ked chleba nemáme.
(PBíSL.) — Bolo mi tak, akoby sa bol našiel medzi ludmi celkom cudzími, od ktorých
bočíme, s ktorými sa neradi púšťame do reči. (KUKUčíN) — Zdalo by sa ti, že len to spomíname,
čo máme radi. Nie je pravda. Čo nenávidíme, to nám je ustavične na jazyku.
Teší nás, ked môžeme hovoriť o tom, čo nás jedom plní. (JESENSKý) — „Víno je dobré,
chlapci. Aj vtedy, ked žialime, aj vtedy, ked niečo oslavujeme." (BABO)
Všeobecnou prvou osobou plurálu sa autor prehovoru dovoláva skúsenosti všetkých
ľudí alebo skupiny. Autor akoby povedal: „Každý z nás má takúto skúsenosť (takýto
pocit, dojem atd.)."
Všeobecná prvá osoba pl. sa veľmi často používa v popularizujúcej i odbornej
literatúre, keď sa vyslovujú poučenia, ako treba konať príslušný pracovný
výkon.
Rám dvíhame pravou rukou, stlačíme ho nadol. Odrezali sme dve tehly, (ONDBEJOV) —
V opačnom prípade znázorníme (o niečo nižšie, alebo na zvláštny papier) ľubovolné,
dotoraz v prvej etape neznázornené výrobné centrum ako plný krúžok, (KOTZIO)
5. Prvá osoba plurálu ako znak sebavedomia.
Takto sa prvá osoba pl. používa namiesto prvej osoby sg. v sebavedomom
výroku, obyčajne v replike, ako znak moci, hrdosti, pýchy (urazenej pýchy),
rozhorčenia a pod.
„Nie, ja nebudom tvojím sluhom — ja ťa nejdem slúohať!" skríkol vzrušený Janko.
„Uvidíme! Inakších sme my už skrotili!" (KUKUčíN)
6. Prvá osoba plurálu pričleňujúca autora prehovoru.
Autor prehovoru sa v prvej osobe plurálu robí účastným deja, ktorého vlastným
ágensom je druhá alebo tretia osoba, resp. spoluadresátom výzvy, a to
z citových dôvodov.
Rozlišujeme tu dve skupiny prípadov: a) autor prehovoru (pričlenená osoba)
má prevahu nad adresátom; b) autor prehovoru má slabšie postavenie ako
osoba, ku ktorej sa sám priraďuje.
a) „Dočkaj, otec, dačo ti ukážeme!" Navliekala Svetušovi šnúrku do topánočiek.
Obula ho, potom postavila kúsok od seba. „Aj my máme veľkú novinu. Pod, miláčik,
sem k mamo! Ukáž tatovi, ako my už bežkáme!" (LACKOVá) — „Teraz už rozumieme?"
op5'tal sa napokon Lalinský pokojne, ani čo by sa nebolo nič stalo. „Rozumiem," povedal
Dušan určito a vzal si dokument. „Tora?, sa už na všetko pamätáme?" „Teraz sa už na
všetko pamätám," zopakoval Dušan, ako sa patrí zopakovať rozkazy, (TATARKA) —
„Už či sa ti to páči, 6i nepáči — ale pracovať ti načim. Vakácie sú pre tých, čo ich zaslúžili
— a. my smo ich nezaslúžili, musíme doháňať." To bolo povzbudenie pre žiaka.
(KUKUčíN) — Anatol Barabás bol už vtedy v dedine a takto sa prihováral psíkovi:
.Talpaško, nezavedžo ma do cudzieho dvora, ako sa nám to nedávno stalo, ked si tam,
hladoš naniôhodný, kosti hľadal na cudzom smetisku a pobili sme sa s cudzími psiskami.
Ideme domov, rovno domov, rozumieš? Dám ti za to polovicu večero,'na moj dušu dám!"
(ONDREJOV)
b) [Sluha v mene svojho pána] Pechorí sa jedna z Blatoviec, ale my sa neženíme.
To mi verte. My joj nechceme ... Ale pst 1 (KUKUčíN)
507