Slovenská akadémia vied - SAV

odvodené od všeobecných podstatných mien zvierat stávajú namiesto druhových živočíšnych
prídavných mien typu pávi.
„Ktorý chce božie stvorenie spotvoriť," prerečie striga, „ten zaslúži, aby ho na koňovom
chvoste po meste vláčili." (DOBšINSKý, POVESTI) — Ale ako prvý raz prehltol, zaraz ježova
koža na ňom narástla, ani hnúť sa pre samé pichliače nemohol spopod tej hrušky, (DOBšINSKý,
POVESTI) — Letí, letí, ulieta sťa dáka bohyňa /a za ňou sa ozýva pieseň labutina:/
Dunaju, Dunaju, milý môj šuhaju, /počkaj len máličko, ved za mnou volajú, (BOTTO) —
Myslí šuhaj — upiera ta oči, /oči bystré, oči sokolove, (BOTTO)
Privlastňovacie prídavné mená sa spravidla tvoria len k menám mužských
a ženských osôb alebo zvierat. Od podstatných mien stredného rodu sa tieto
prídavné mená v spisovnej slovenčine netvoria. [Ich funkciu má G. príslušného
podstatného mena, napr.: kabát dievčaťa, čiapka bábäťa, topánočka dojčiatka,
zobák kuráta.
Privlastňovanie veci osobám, ktoré sú pomenované vlastným menom v podobe
adjektíva, sa vyjadruje G., napr.: ulica Jesenského, ulica E. Maróťhy-
Šoltésovej, Vajanského nábrežie.
Ak majiteľ veci je pomenovaný dvojčlenným pomenovaním, možno privlastnenie
veci vyjadriť dvojakým spôsobom. Alebo přivlastňovacími prídavnými
menami od oboch mien: Stevova Malinová záhrada, alebo genitívom:
záhrada Števa Malinu. Prvý spôsob sa viac používa v bežnej reči a v umeleckom
štýle, druhý je oficiálnejší. Keď majiteľ veci je pomenovaný združeným pomenovaním,
ako starý otec, stará matka, privlastnenie sa vyjadrí tak, že od podstatného
mena sa utvorí privlastňovacie prídavné meno a adjektivum sa dá
do G., napr.: starého otcova fajka, starej matkina záhrada. Tento spôsob privlastňovania
je spisovný a štylisticky neutrálny. Druhý spôsob privlastňovania
pomocou G. (fajka starého otca, zábava starej matky) má oficiálnejší ráz.
Dvojaký spôsob na vyjadrenie privlastnenia je aj vtedy, keď majiteľ (osoba)
je pomenovaný podstatným menom bližšie určeným zámenom, akostným prídavným
menom, alebo prídavným menom aj zámenom, napr. náš sused, dobrý
sused, náš dobrý sused. Privlastnenie sa vyjadrí alebo genitívom: záhrada nášho
suseda (dobrého suseda, nášho dobrého suseda), alebo tak, že od podstatného
mena sa utvorí privlastňovacie prídavné meno a atributívne výrazy sa dajú
do genitívu: nášho susedova záhrada, dobrého susedova záhrada, nášho dobrého
susedova záhrada. Tento druhý spôsob na vyjadrenie privlastnenia má ľudový
ráz; zvyčajný je v hovorovom štýle a častý je aj v umeleckom štýle.
Vtom strhnem sa, zacítiac čierneho vdovcové oči na tvári, (TIMRAVA) — „Pre aký účol
ste sa dali do služby husitova obzvláště môjho otcovej ?" (KUBáNI) — „Ja som jej už tri
najdrahšie oplecká a dve gecele darovala — ešte mojej matkina práca — či sa mi to tam
má prepadnúť?" kričí Križľaňa celá rozhorlená, (TIMBAVA) — Po vášho otcovej smrti
prišiel som do vás, poklonil som sa, ako kresťanovi aj svedčí, (KUKUčíN)
Privlastňovacie prídavné mená čertov, diablov mávajú v hovorovej reči okrem významu
príslušnosti aj funkciu a význam vlastnostných prídavných mien „čertovský", „diabolský";
spojenia čertova cesta, čertov řlovek, diablova robota, diablov plán majú význam
220