Slovenská akadémia vied - SAV

Niektoré zmeny v báze sú vyvolané zvukovou podobou formantu. To sú
kombinačné zmeny. Sú spätné (regresivně), lebo ostatná fonéma bázy je ovplyvnená
prvou fonémou formantu. Napr. d, t, n, l pred e sa mení na d, t, ň, ľ:
hlad — o hlade, plot — na plote, stan — v stane, stôl — na stole. Iné zmeny v báze
sa neviažu na zloženie formantu. To sú alternácie. Napr. k — c, ch — s, c — č:
vlk- 0 — vlc-i, beloch- 0 — belos-i. otec- 0 — otč-e ... Väčšina alternácií v báze
sa uplatňuje ako pomocný výrazový prostriedok gramatického významu najmä
v tvaroch bez pozitívneho sufixálneho formantu. Tak je to najmä v tvaroch
s nulovou gramatickou príponou, napr. G. pi. hrán- 0, rýb- 0, žien- 0 , čias- 0,
miest- 0, šatiek- 0, slivák- 0, srdiečok- 0 ; povedz- 0, vedz- 0, id- 0, zhyň- 0 ...
Zmeny vo formante sú vyvolané zvukovým zložením bázy. To sú postupné
(progresívne) zmeny. Sem patrí napríklad skracovanie dlhej slabiky formantu
po predchádzajúcej dlhej slabike: krešú, ale píšu; v nošiach, ale v skrýšach;
peknú, ale krásnu ... Podobne aj voľba variantu s vokalickým prvkom ýjí,
ú\iu, é\ie, ájia v príponách neposesívnych adjektiv: dobrý— cudzí, dobrú —
cudziu, dobrého — cudzieho, dobrá — cudzia ...
Technika spájania bázy a sufixálneho formantu sa neodlišuje — ako to ukazujú aj
uvedené príklady — nijako podstatne od spájania morfém iného typu alebo vôbec od
spájania foném v rámci slabiky.
Jednota a samostatnosť bázy tvaru sa ukazuje aj tým, že sa celá báza zavše
uplatňuje ako odvodzovaoí základ pri tvorení nových slov: dievSat-ko, žriebäc-í,
materský, predaj-ný, sej-ba, chváli-tebný, bada-teľný ...
Ak báza tvaru má zložitú morfematiokű štruktúru, jej jednotlivé časti nie sú na jednej
úrovni vzhľadom na lexikálny význam slova. Vcelku možno povedať, že okrem jadra sú tu
aj okrajové zložky, ktoré majú všeobecnejší význam a v dôsledku toho majú funkciu na
hraniciach medzi lexikálnou a gramatickou rovinou jazyka.
Báza čiže tvarotvorný základ nebýva vo flektívnych jazykoch sama osebe
tvarom. Preto v tvarosloví nemožno chápať nijaký syntetický tvar ako
utvorený z iného tvaru ďalším formantom. Napríklad tvary prechodníka
a činného príčastia prítomného sa niekedy (najmä v školskej praxi) vykladajú
ako utvorené z tvaru 3. os. pi. indikatívu prézenta príponou -c, resp. -ci (-ca t
-ce): chytajú-c, chytajú-ci; píšu-c, píšú-ci; vidia-c, vidia-ci; stoja-c, stoja-ci ...
Takýto výklad je však vo flektívnom jazyku nesprávny, i keď je pravda, že sa
opiera o paralelnosť v znení tvarov 3. os. pi. indikatívu prézenta, prechodníka
a činného príčastia prítomného: chytajú — chytajúc — chytajúci ... Morfematická
štruktúra týchto tvarov je však takáto: chyt-aj-ú, chyt-aj-úc, chyt-aj-úc-i;
píš-u, píš-uc, plš-úc-i; vid-ia, vid-ia-c, vid-iac-i; stoj-a, stoj-ac, stoj-ac-i. Sú to
teda tvary, ktoré sa tvoria z jednej bázy (z tej istej podoby prézentného kmeňa
chytaj-, píš-, vid-, stoj-) osobitnými príponami -ú, -úc, -úci; -u, -uc, -úci; -ia, -iac,
-iaci; -a, -ac, -aci.
39