Slovenská akadémia vied - SAV

vyhnutne, podobne, pomaly, pozitívne, prakticky, práve, priamo, proste, rovno,
rozhodne, skoro, skôr, skutočne, správne, určite, vcelku, vlastne, zvlášť. Z príslovkových
zámen máme častice: kde, kdeže, ináč, potom, tu, tak, takisto, tam, tu.
Častice a ohybné slovné druhy
a) častice a podstatné mená
Časticami sú niektoré zmeravené tvary podstatných mien, napr.: čerta,
figu, paroma, pravda, div, slovom, žiaľ, kristepane, neúrekom, panebože, panejáne.
Časticami sa stali aj niektoré zmeravené předložkové tvary substantiv, ktoré
sa dnes už píšu ako celky, napr.: doslova, dočista, dokonca, dokopy, popravde,
vcelku, vpravdě, vskutku, bezmála, bezpochyby, napríklad, napodiv, napokon,
naskutku, podistým, preboha.
Čerta som sa ja staral vtedy, či bude mlieko do kávy alebo nie. (LETZ) — Paroma
je tu dobre, (JéGé) — Inokedy, pravda, kým sa chytil do toho, mohol by bol i desať ráz
naškrabat, (KUKUčíN) — Popri neprestajnom hýření a frajerkarčení ako poloblázni
ustavične duelovali medzi sebou pre každú pletku, ale, žiaľ, ostali vždy na žive. (LETZ) —
,,A vy si myslíte, že mne je žiaľ? — vyhriakol strmo a tentokrát v hneve v tú stranu,
kde stála poštárka. — Figu! (JILEMNICKý) — Nadabí na liatinový úlomok a div nezvýskno
(MOBIO) — Lazarová máva tompo, býva dokonca napínavá, (A. MATUšKA) — Môj fičúr
a ja sme v tej chvíli boli boční — konečno popravde som už mal byť v jednotke, (KABVAš) —
Je to nevyhnutné vpravdě preto, že komu nio jo nič zlé, tomu nio jo nič ani dobré.
(A. MATUšKA) — Vskutku, ked sa tak na nich dívaš, môžeš čakať všeličo, (OHBOBáK)
b) Častice a prídavné mená
Častica horký, horkýže, horkýtam vznikla síco z častí hovor -f ký, no má podobu
skôr prídavného mena horký. V dnešnom jazyku sa vyskytuje iba v nominatívnej
podobe všetkých troch rodov — horký, horká, horké, a pokladá sa už za
časticu.
„Išli sa prechádzať." „Alo horký prechádzať." (TAJOVSKý) — Horkýže to bude kosiť!
(GABAJ)
c) častice a zámená
Vo funkcii častíc sa z ohybných slovných druhov najviac používajú zámená,
napr.: ono, h, čo, akože, kdeže, takto, tam. Niektoré z nich uvádzajú vetu (ono,
to, čo, akože, kdeže, tak ...), iné v expresívnych výpovediach zdôrazňujú
(ho, ju, vás, dačo ...) a niektoré iba hodnotia výraz (takto, čim, čo ...).
Prvé z nich, uvádzacie, zakotvujú vetu do situácie alebo do kontextu. Od
zámen sa odlišujú tým, že nevyjadrujú gramatické významy názvov javov,
na ktoré ukazujú. Zámená majú gramatické kategórie mien, častice ich nemajú.
Zámená použité vo funkcii častíc:
Ono niet ani veľmi času myslieť na také pletky a vôbec rozmýšľať, (KUKUčíN) — Ale
čo po ňom — je už tam. (TAJOVSKý) — Ani sa mi ho viac neukáž pred mojou tvárou!
805